Môj pôrod

Keď mi 19.3. okolo pol desiatej praskla plodová voda, ležala som v posteli. Cítila som vo vnútri zvláštne puknutie a ihneď som vedela, čo to je. Aj tak som však ešte chvíľu ležala a čakala, čo sa stane. Tuším som aj trocha zapochybovala. Možno to je niečo iné, veď tehotenstvo je plné zvláštnych vecí. Rýchlo ma však chytila nervozita, tak som vstala a potvrdilo sa mi to, čo som si myslela. Pocítila som teplo a celé pyžamo mi okamžite premočila plodová voda. Čítala som, že niektoré ženy si neboli isté, že si mysleli, že sa pocikali, čo sa v tehotenstve môže stať. No pri tom množstve tekutiny mi bolo jasné, že ide o plodovú vodu. Psychicky som sa prepla do veľmi krehkého módu, kedy so mnou treba zaobchádzať akoby som bola z cukru.

Začína mi pôrod. Preboha.

“Marek, praskla mi plodová voda.”

“Vážne?”

Po krátkej panike som sa vrátila do stavu racionality a zbalila som si príbor, lebo som vedela, že ten ešte nemám. Lyžicu som aj tak zabudla. Kontrolovala som zoznam vecí, či mám zbalené všetko. Dvakrát som sa prezliekla, čo veľmi nemalo zmysel. Nakoniec som sa zabalila do osušky, nasadli sme do auta a vyrazili sme smer Kramáre. Tie máme iba pár minút cesty. Nechcela som sa s Marekom rozprávať, lebo som bola v divnom nervóznom rozpoložení a rozoberanie môjho aktuálneho stavu ma znervózňovalo ešte viac, hoci ma zatiaľ nič nebolelo. Namiesto toho som si pozerala humorné videá, ktoré si na Instagrame ukladám a neskôr sa na nich zase zasmejem. Napríklad také to video, kde nejaký chalan nasleduje rady akú mať postúru, aby nemal dvojitú bradu, a po všetkých krokoch skončí skrivený ako paragraf a ja sa na tom vždy strašne smejem, aj keď som to video videla už stokrát.

Na urgente som pani za okienkom povedala, že mi praskla plodová voda. Neviem prečo, ale cítila som sa trápne, keď som tú vetu povedala. Znelo to ako niečo, čo patrí do filmu, nie do reálneho života. Spýtala sa ma v krátkosti na pár informácií a povedala nám, kam máme ísť. Na pôrodnici som znova informovala o svojom stave, o tom, že som prvorodička, že synček sa bude volať Dominik, že si prajem vegetariánsku stravu…

Sestrička mi ukázala, kde sa mám prezliecť do košele. Marekovi som mokré legíny zostresovaná strčila do vrecka na bunde (to mi s odstupom času príde celkom smiešne, taká somarina z nervozity), pobozkali sme sa (vtedy som si konečne všimla, že aj on je mierne spanikárený) a rozlúčili sme sa, keďže na izbu čakateliek so mnou ísť nemohol, rozbiehanie pôrodu môže trvať dlhé hodiny a chcela som, aby si radšej oddýchol. Sestrička si ma prezrela a skonštatovala, že som otvorená na 1 cm a ukázala mi izbu, kde sa mám zložiť. Ihneď som bola sklamaná, že izba už obsahovala jednu ubytovanú, lebo som dúfala, že v tejto intímnej chvíľke budem sama.

Netrvalo dlho a začala som mať nepríjemné pocity. Spočiatku by som to ani nenazvala bolesťou, len nejakým tlakom vo vnútri brucha. Začala som si v aplikácií zaznamenávať kontrakcie, hoci som to asi nerobila správne, lebo som nevedela dobre rozoznať kedy začínajú a končia. To preto, že ešte boli veľmi slabučké, ako som neskôr zistila. Ležala som na posteli, písala som si s Marekom a žiadala ho o útechu v podobe fotiek Aika a Chibi. Sestrička bola veľmi milá a chodila ma kontrolovať. Okolo polnoci som sa snažila zaspať. Pôrodné asistentky odporúčajú spať a šetriť pred pôrodom sily, ale nechápala som, ako mám prespať kontrakcie. Ako druhorodička možno budem väčšia frajerka.

Okolo druhej ráno som začala mať kontrakcie približne každých 6-7 minút a vtedy som už naozaj začala pociťovať bolesť. Kontrakcie sa dali jasne ohraničiť, prichádzali vo vlnách o ktorých som toľko čítala, vedela som kedy kontrakcia prichádza, kedy prebieha jej vrchol a kedy odchádza. Opísala by som ich ako veľmi silné menštruačné bolesti, tlaky, ktoré vás nútia schúliť sa do klbka. Vtedy mi ešte pomáhali techniky ako predýchavanie, úľavové polohy, jemné kývanie sa z jednej strany na druhú a pozitívne myslenie. Veď toto prežívam, aby sa mohlo narodiť moje dieťatko, na ktoré sa tak tešíme. Je to bolesť, ktorá niečo prináša, nielen berie.

O tretej ráno som bola otvorená na 3 cm. Sestrička mi spravila klystír, posedela som si na záchode a znova sa vrátila na lôžko, kde už fakt prestávala všetka sranda. O piatej ráno som bola otvorená na 5 cm. Bolesti už boli veľmi nepríjemné a vystreľovali mi do oblasti celých bokov a chrbta. Požiadala som o epidurál. Vtedy som už prešla so sestričkou na pôrodnú sálu, ktorá bola vlastne len nejaký výklenok oddelený kúskom steny od ďalšieho pôrodného boxu. V bolestiach som čakala na anestéziológa. Sestričkám som so slabým úsmevom vravela, že ešte to je celkom OK, ale v hlave som poriadne bohovala, kde ten anestéziológ, doriti, je. Kontrakcie som cítila hlavne na bokoch a už sa nedali predýchať tak ako predtým. Hláška “kontrakcia je kamoš” mi prišla úplne retardovaná. Už mi nepomáhalo nič. Keď anestéziológ konečne prišiel a pichol mi epidurál, celá natešená som čakala, kedy bolesť trocha odznie. Ale neodznela. Nebola ani slabšia. Aspoň sa mi to nezdalo. Keď som prejavila svoje obavy nahlas, videla som na sestričke, že čosi nie je OK, keď sa mi po takej dobe neuľavilo.

Vtedy som si uvedomila, že mi nezabral epidurál. Že akurát ja patrím medzi tieto nešťastné prípady. Keď sestrička odišla, krátko som si poplakala. Aj od bolesti, ale aj som sa ľutovala. Bolo takmer osem hodín ráno a bola som otvorená iba na 6 cm. Vtedy som si začala zúfať a požiadala som o ďalšiu dávku epidurálu, na ktorú som čakala pocitovo asi osemsto rokov. Druhá dávka epidurálu mi zabrala lepšie, ale stále nie na 100%. Už som bola veľmi unavená a trocha som driemala, no tým ako som sa ďalej otvárala prichádzali väčšie bolesti a uvedomila som si, že stále cítim bolesť v ľavom boku, a to takú, akoby mi po ňom niekto prechádzal buldozérom. K mojej frustrácií prispelo to, že som bola napojená na pásy, kde bolo jasne znázornené, kedy prichádza ďalšia kontrakcia. Navždy si budem pamätať ten buchotavý zvuk, ktorý znamenal, že sa blíži bolesť. Epidurál pre mňa nebol tou vysnenou záchranou, tou úľavou, na ktorú som sa spoliehala. Keď som bola otvorená na 9 cm, bolesť už bola veľmi intenzívna a vybíjala mi dych. Zvíjala som sa na lôžku od bolesti a volala som sestričku. Po druhej kontrole povedala (možno to už bola vtedy nejaká lekárka, neviem), že som otvorená na 10 cm ale hlavička ešte nie je zostúpená. Ležala som na boku a trpela ďalej. Neviem koľko času prešlo, no zrazu sa pri mne zastavila lekárka, ktorá ma nakoniec aj odrodila a povedala:

“Veď ja už vidím hlavičku, tmavé vlásky! No tak poďme na to!”

Konečne som mala vidinu konca a to mi dalo prílev neskutočnej sily. Koniec tehotenstva, koniec pôrodu. Moje dieťa konečne bude na svete, konečne ho uvidím. Vtedy mi z hlavy vyletelo úplne všetko, čo som sa naučila a čo som si naplánovala. Ako sa má dýchať, to, že nechcem rodiť na chrbte, a že sa nechcem unáhliť. Lekárka ma burcovala, nech poriadne tlačím. Keď na to teraz spomínam, naozaj ma dosť urgovala. Neviem, či bol na to nejaký dôvod. Alebo je to takto pri každom pôrode?

Burcovanie lekárky, adrenalín a túžba aby to už celé skončilo ma donútili sa naozaj snažiť. Rodila som presne tak ako som nechcela – na chrbte, s vyloženými nohami. Necítila som už bolesť, iba veľký tlak. Porodila som o 12:19 za asi 3 minúty aktívneho tlačenia. Prirýchlo. Cítila som, ako zo mňa Dominika ťahajú a bol to neskutočne bizarný pocit. Započúvala som sa, či je moje bábätko počuť predtým, ako mi ho položili na hruď. Keďže som nič nepočula, na chvíľku som spanikárila, ale hneď na to mi to červené klbko podávali. Niečo mi hovorili, ale už si to nepamätám. Iba viem, že ma to upokojilo. Asi niečo v zmysle, že je v poriadku. Zadívala som sa na to malé stvorenie, pozdravila som ho a pobozkala som mu zovretú pästičku. Pamätám si hlavne pocit absolútnej fascinácie, že som práve porodila. Mám dieťa. Som mama. Dominik mi pripadal taký krehký, že som sa ním bála čo i len trocha pohnúť. Prezerala som si jeho tváričku a cítila som, ako adrenalín odznieva a namiesto toho ma zaplavujú rôzne pozitívne emócie. Pomyslela som si, aký je pekný a zlatý. Trocha som si poplakala od úľavy.

Keď Dominika odniesli na prvé vyšetrenia, lekárka ma vrátila do krutej reality.

“Musela som vás nastrihnúť a máte bohužiaľ aj spontánne natrhnutie. Ideme vás zašiť.”

Ach, toto som tak veľmi nechcela.

Vtedy to však vo mne nespôsobilo takmer žiadne pocity. Bola som utlmená. Zašívanie som vôbec necítila, no trvalo ako večnosť. S Dominikom bol zatiaľ Marek. Počas šitia o pôrodný box ďalej rodila žena, ktorá veľmi hystericky kričala, že už nevládze, že umiera od bolesti. Doktor, ktorý ma zašíval skonštatoval:

“Tá pani asi rodí.”

Zasmiala som sa.

Po šití konečne prišiel Marek s Dominikom. Dominik sa vtedy prisal. Pamätám si, že ma šokovalo, ako rýchlo to urobil. S Marekom nám prišlo roztomilé a fascinujúce, aké inštinkty má tvorček, ktorý je len chvíľu na svete. Vtedy som si úplne lietala na obláčiku. Už nie som tehotná. Úspešne som porodila zdravé dieťa. Sme malá rodina.

Dominika zobrali na novorodenecké oddelenie a mňa prevážali na oddelenie šestonedelia. Pri presune z jednej postele do druhej som omdlela. Personál ma zachytil. Niečo mi hovorili, ale ja som ich cez pískanie v ušiach vôbec nepočula. Vrátili ma do miestnosti kde som rodila a napichli mi do žily minerály, aby som sa vzchopila.

To, aké mám veľké poranenie a koľko krvi som stratila, som zistila až neskôr. Ešte v ten deň som absolvovala aj transfúziu krvi, lebo som mala nízky hemoglobín. Snažila som sa cez noc vyspať lebo som vedela, že mi ráno privezú miláčika, ale začala som pomaly pociťovať celý dopad pôrodu. Po úplnom odznení epidurálu som začala premýšľať nad mojím stavom. Aké zlé je moje poranenie? Som úplne zohavená? Som na tom až tak zle, keď mi museli dať transfúziu? Čo sa práve deje s Dominikom? Nie je hladný? Nechýbam mu?

A tak moje oddychové plány išli do hája. Spala som asi len 2 nepokojné hodiny. O piatej ráno mi z novorodeneckého priniesli Dominika a začalo nám obom ťažké obdobie zvané šestonedelie.