Moje šestonedelie

“Keď sa na neho pri kojení pozerám, bolí to menej,” povedala som mojej spolubývajúcej na oddelení šestonedelia na Kramároch, taktiež prvorodičke.

“Hej, aj mne to pomáha,” súhlasila.

Bodaj by nie. Novorodeniatka sú úžasné. Človek sa na nich vie zadívať a zabudnúť na okolitý svet.

Môj pobyt v pôrodnici sa niesol nielen v znamení fyzickej bolesti, ale aj mnohých nových pocitov, ktoré vo mne moje dieťa vyvolávalo. Neviem, či to už vtedy bola láska (myslím, že to prežívanie skutočnej lásky prišlo o niečo neskôr, keď som sa trocha spamätala), ale bolo to niečo intenzívne, čo ma pri pohľade na Dominika vždy prevalcovalo.

“Ty si taký pekný,” opakovala som.

Pred pôrodom som si vždy predstavovala, že budem so svojím dieťaťom na izbe sama. To bolo optimistické. Moja spolubývajúca bola fajn žienka a pomáhali sme si, ale chcela som byť sama alebo s mojím Marekom či mamkou. Pre človeka ako som ja je náročné tráviť niekde čas s cudzími ľuďmi, a o to viac v takej dobe, ako je šestonedelie. Mala som vkuse pocit, že to ako sa o dieťa starám, ako ho držím, ako ho kojím, je sledované a posudzované. Ale ako som na to neskôr prišla, to ja som súdila samu seba a pochybovala som o úplne všetkom, čo robím. Moja spolubývajúca mala dosť problémov so svojím uplakaným batôžkom.

Sestričky z novorodeneckého oddelenia boli veľmi milé a ukázali mi ako sa má dieťa prisať, s čím boli spočiatku problémy a kojenie bolo veľmi bolestivé. Ale nebolo to absolútne nič oproti bolestiam z pôrodného poranenia, kvôli ktorému som sa bála spraviť každý jeden krok. Na každý jeden krok som sa najprv musela odhodlať. Kráčala som s tvárou skrivenou od bolesti a chcela som plakať. Mala som pocit, že spravím jeden zlý pohyb a rozídu sa mi stehy. Ubíjalo ma, aká som kvôli poraneniu nemožná a aké ťažké je pre mňa kvôli tomu starať sa o vlastné dieťa, ktoré je na svete necelý deň. Len čo moja spolubývajúca odišla z izby, poplakala som si. Veľmi som sa na seba hnevala a ľutovala som Dominika, že okolo neho nevládzem lietať tak, ako by som ideálne chcela. Cítila som obrovskú únavu. K celkovej nepohode prispievalo nechutné teplo a dusno na izbe. Tisícikrát som si želala, aby som bola sama s Dominikom a mohla si trocha vyvetrať kedy chcem, zasvietiť kedy chcem, zanadávať si kedy chcem a poplakať si kedy chcem.

Na prvej rannej vizite mi bolo povedané, že poranenie vyzerá v poriadku, ale stále mám zlé výsledky krvi (nízky hemoglobín) aj potom, čo mi dali transfúziu…a tak ma čakala ďalšia. Odkvapkanie transfúzie trvá a Dominika si preto museli zobrať na novorodenecké oddelenie. To bola pre mňa veľká facka. Nikdy som sa na seba nehnevala viac ako v tom momente, keď moje zlaté bábätko v modro-ružovej špicatej čiapočke odvážali preč kvôli mojej neschopnosti byť OK. So zaslzenými očami som sa pozerala na sáčok krvi, ktorá sa stávala mojou. Okamžite mi hlavu zavírili myšlienky čo som urobila zle, že som v tejto situácii. Vyčítala som si milión vecí.

Mala si brať viac vitamínov. Mala si si robiť masáž hrádze. Mala si si zazmluvniť pôrodníka. Za toto všetko môžeš TY.

Týmto som si spôsobovala aj psychickú bolesť, akoby mi nestačilo odlúčenie od Dominika. Nikdy mi nebolo tak zle, ako v tej chvíli.

Keď mi po transfúzií vrátili Dominika, povedali, že celý čas spal, kvôli čomu mi hneď bolo trocha lepšie. Keď nás navštívil Marek, celý čas som sa sťažovala. Na izbu, na bolesti, na seba. Bola som úplná kôpka nervov. V noci som Dominika nevedela utíšiť. Plakal a plakal ako o život. Ak neplakal on, plakalo dieťatko mojej spolubývajúcej. Často plakali naraz. Duet. Nespali sme. Vôbec.

Riešila som, či mám dostatok mlieka. Sestrička mi ukázala, ako pozorovať, či Dominik pije. Kojenie bolo každým dňom jednoduchšie a menej bolestivé a začala som si užívať ten pocit, že moje telo aj naďalej vyživuje moje dieťa. Kvôli spusteniu mlieka som asi prvýkrát v živote zistila čo je to poriadny vlčí hlad. Jedlo v pôrodnici nestojí za veľa, ale vždy som sa na neho neskutočne tešila a zjedla som úplne všetko.

Dominik absolvoval zopár základných vyšetrení, každé ráno si lekári na vizite prezreli moje poranenie, starala som sa o Dominika a o seba vôbec. Noci boli nekonečné a plné plaču, dni plné bolesti, samoty a nepohodlia. Krvácala som, bolelo ma celé telo a cítila som únavu ako nikdy predtým. Každú chvíľu sme mali na izbe niekoho z oddelenia, absolvovala som nespočetné odbery krvi a stále ma niečo vyrušovalo. Ľudia, zvuky, moje vlastné myšlienky.

Po prvých dňoch sa mi myšlienky trocha začali meniť a začala som sa na seba pozerať inak.

Si frajerka. Prirodzene si porodila zdravé dieťa po dlhých hodinách kontrakcií. Kojíš ho. Staráš sa o neho najlepšie ako vieš aj napriek bolestiam. Úplne sama.

Zmena nálady súvisela aj s tým, že som videla svetlo na konci tunela – môj odchod z pôrodnice.

Dominikovi však bohužiaľ diagnostikovali žltačku. Videla som moju spolubývajúcu ako sa balí a ide domov, zatiaľ čo ja som musela ostať. Ponuré pocity sa mi vrátili naspäť. Sestrička na mne asi videla, že mám dosť.

“Viem, že je to smutné…vidieť ako odchádza niekto, kto prišiel zároveň s vami, keď vy musíte ostať. Nebuďte smutná. Je lepšie, keď sa synčekovi zlepšia hodnoty kým ste tu, akoby ste sa neskôr mali vracať.”

Tento malý prejav empatie a ľudskosti pre mňa v tej chvíli znamenal veľa. Pomyslela som si…dobre teda. Nejako to dobojujeme. Hlavne, aby bol Dominik v poriadku. Dominik si išiel poležať pod svetlo, aby mu klesli hodnoty bilirubínu, a ja som za ním chodila na novorodenecké každé 2 hodiny nakŕmiť ho. Zvyšok času som ležala sama na izbe. Vtedy, keď som bola sama, dochádzalo k najväčším psychickým posunom. So všetkým som sa zžívala. S tým, že som teraz mama a mám synčeka, o ktorého sa budem celý život starať. Cítila som radosť, ale aj strach. Vonku bola búrka a fučalo. Pozerala som cez okno na vysvietenú Bratislavu a poplakala som si.

Nevedela som, ako dlho ešte ostaneme v pôrodnici, takže som sa spýtala sestričky, či nie je k dispozícií jednotka, aby som nemusela znova s niekým zdieľať izbu. Tá sa na mňa pozrela, akoby som si od nej objednala tucet krémešov s donáškou na izbu.

“Nebojte sa, že by ste bola sama,” pozrela na mňa s úškrnom. Teba si navždy zapamätám, ty fuchtľa.

Dominikovi deň po liečbe znova zmerali hodnoty. Pekne mu klesli, a tak sme na obed mohli odísť domov. Lekári ma naposledy prezreli, dali mi jednu správu ohľadom mňa, druhú ohľadom Dominika. Prišiel po nás Marek a mohli sme odísť domov. Odchod bol extrémne hektický. Odchádzala som v ledva zaviazaných čižmách a Dominika sme nešikovne vkladali do autosedačky. Parkovali sme ďalej od pôrodnice a vonku fúkalo. Napriek bolesti som sa poriadne ponáhľala, aby Dominik neprechladol. V aute som sa na neho pozerala. Spal, vyzeral pokojne. Ja som však vnútorne pociťovala obrovský stres. Brali sme si domov nevinnú bezbrannú bytosť, ktorá s nami nevedela komunikovať inak ako plačom. Celý Dominikov život, zdravie a blaho záviselo iba od nás dvoch.

Doma mi bolo samozrejme lepšie. Výrazne mi pomáhal Marek. Podával mi Dominika na kojenie, pomáhal s prebaľovaním a hlavne BOL V POHODE. Jeho pohoda a pokoj sa prenášali na mňa. Stále som dosť krvácala, bolelo ma šitie, každý môj pohyb bol vykalkulovaný, aby bolel čo najmenej. Keďže mal Dominik žltačku, musela som ho v noci budiť na kojenie. Jeho malú ospalú tváričku osvetľovalo nočné svetielko a mala som pocit, že ho extrémne vyrušujem. Tak veľmi som ho chcela nechať spať, ale riadila som sa odporúčaním lekárky. Na večerné uspávanie si Dominika brával Marek, a ja som si išla ľahnúť, aby som si trocha oddýchla.

“Spí?”

“Nie, pozerá.”

Drobné modré očká sa na nás pozerali spoza perinky. Nie a nie zaspať. V tom období som začala vymýšľať riekanky a uspávanky.

“Je tu malý Dominik,
on je trocha nezbedník,
z perinky sa pozerá,
unavene vyzerá,
ale on chce vidieť svet,
no a preto, spánku niet.”

Žila som v cykloch. Kŕmenie, plienka, krátka hra/cvičenie na brušku, uspávanie, do toho raz do dňa kočíkovanie s podcastom v ušiach. Dookola a dookola. Keď Dominik spal, googlila som si informácie od výmyslu sveta. Koľko má vlastne jesť, ako dlho a kedy má spať, aké míľniky mám kedy očakávať. Čítala som si fóra, kde sa zdôverovali iní rodičia s ich pocitmi a skúsenosťami, čo mi veľmi pomáhalo. Vedela som, že to čo prežívam ja, prežíva plno ľudí, a že to je dočasné. Nielen tá únava, pochybovanie o sebe, bolesť a zvláštne pocity, ale aj to, aký je Dominik drobnučký a tak špecificky novorodenecky rozkošný. To, ako pri pití mlieka vydáva “glo, glo, glo” zvuky, ako sa občas strhne a zľakne a v náručí sa ihneď upokojí, ako blažene sa tvári, keď má bruško plné mlieka, ako sa ponaťahuje po vybalení z perinky a ako začudovane až fascinovane hľadí, keď je na brušku. Maličké ručičky a nožičky, hlavička voňajúca ako práškový cukor, najhebkejšie líčka. Na jednej strane moje veľké trápenie s bolesťou a pocitmi po pôrode, na druhej strane tento obrovský poklad. Zvyčajne som prežívala 20 emócií naraz, pozitívnych aj negatívnych, a hocikedy som začala fňukať.

Neuvedomovala som si, ako sa všetko pomaly zlepšuje, až zrazu, jedného dňa, asi mesiac po pôrode, bolo akurát po daždivej noci a otvorila som dokorán okná, aby ten čerstvý voňavý vzduch vošiel dnu. Dominik bol najedený, prebalený a spokojne sa na brušku pozeral na kontrastné obrázky. Ja som si spravila na raňajky môj obľúbený toast s guacamole a uvedomila som si, že mi je fajn. Že šitie ma už ani zďaleka nebolí tak, ako predtým. Že sa už necítim taká nešikovná, keď Dominika prebaľujem či prezliekam. Už som ho nemusela budiť na kojenie a obaja sme spali lepšie. Vyslovene som si ho užívala. Dala som mu aj tisíc pusiniek denne. Hladkala som ho, rozprávala som mu čo robím a prečo, spievala som mu…a on si ma začal tak naozaj všímať. Začal mi pozerať do očí. Ja som v ňom začala vidieť svoje črty. Moje dieťatko. Môj synček.

Materstvo sa mi začalo páčiť. Ten pocit zadosťučinenia, keď je o Dominika postarané a je spokojný. Keď je najedený, čistý, spokojne spí. Keď to zvládam, keď vidím, že som dobrá mama, že sa naozaj snažím. Keď pre neho robím obety. Vždy som chcela mať deti, ale nikdy som nepremýšľala nad tým, aké to skutočne bude, keď sa stanem mamou. Či sa v tom vôbec nájdem a bude ma to napĺňať. Už počas šestonedelia, hoci bolo náročné som vedela, že toto je pre mňa. Toto mi dáva zmysel. Toto má význam.

Všetko nakoniec prebolelo. Šestonedelie pominulo. Postupne som prestala krvácať. Mohla som si pohodlne sadnúť a bezbolestne kráčať. Pochopila som, že sme s Dominikom tím. Obaja to máme ťažké a obaja si zvykáme.

Ale už to bude iba lepšie. Ako to viem? Ja sa o to postarám. Dominik stojí za všetko moje úsilie a za všetku bolesť, ktorou som si prešla.