Som introvert a je to OK

Moji rodičia sa občas čudujú po kom som.

Aj ja sa čudujem.

Oni sa tešia návštevám, radi sa s ľuďmi pustia do reči (hlavne ocko) a sami radi chodia na návštevy, zatiaľ čo ja si neviem predstaviť veľa horších vecí. Táto choroba (srandujem) sa prejavovala už v celkom skorom veku. Dievčatá z ulice “po mňa prišli”, ako sa hovorí, keď niekto príde za vami a volá vás von. Nič som proti nim nemala a občas sme aj chodievali von, ale pamätám si, keď som im raz povedala, že to nemá zmysel. To, že po mňa prišli. Chápete? Mala som možno 12 rokov.

To že mám nejaké problémy byť s ľuďmi som si uvedomovala už skôr. To že som rada sama taktiež. Nie osamotená, ale sama. V mojej bublinke so slúchadlami na ušiach. Nikdy som to však veľmi neriešila. Riadila som sa tým čo mi bolo po chuti a niektorým ľuďom som možno pripadala divná. Človek sa však skôr či neskôr dostane do takých situácií ako že ide na chatu alebo na nejakú párty a vtedy si ultimátne uvedomí, ako na neho spoločnosť ľudí pôsobí.

Spoločnosť správnych ľudí si veľmi užívam, ale po pár hodinách som “sociálne unavená” a chcem sa len kdesi zavrieť a byť sama. Čo ma však mrzí je, že sú ľudia, čo si to vysvetlia tak, že ich nemám rada alebo mi nejako vadia.

Ak pravého introverta vôbec kamsi vytiahnete, má vás rád. Len s vami nechce byť celý deň, lebo mu to uberá energiu. Nie je to vami, nie je to tým ako sa správate, len tým, že ste človek, a introverta ľudia vedia unaviť.

Nevyhľadávať ľudí je rovnako prirodzené ako ich vyhľadávať. Na samote nie je nič zlé. Samota nie je to isté ako osamelosť. Nemám sa zle preto, že som introvertná a ani sa mi nezdá, že som kvôli tomu čudná.

Ale má to aj nevýhody. Neviem či je toto ešte o tom, že som introvert. Skôr to je tým, ako som sa vyvíjala, keďže som introvert. Keď sa človek menej socializuje, ovplyvňuje to aj jeho schopnosti komunikovať a asi trocha aj smelosť v niektorých situáciách. Do dnešného dňa neznášam, keď si musím niečo vybaviť telefonicky či nebodaj osobne. Keď som v obchode a neviem niečo nájsť, radšej ho sama stokrát obídem, akoby som sa niečo mala spýtať personálu. Neznášam zoznamovanie sa. Občas sa mi ťažko pozerá ľuďom do očí, keď s nimi hovorím. Hlavne keď ich menej poznám. Nenávidím small talk a považujem ho za absolútnu stratu času. Občas ukončím rozhovor rýchlo s tým, že kamsi bežím, len aby som nemusela viesť tieto debaty o tom, kto sa ako má a čo robí a aké je počasie. Niektorí ľudia si to vysvetlia ako niečo neslušné a zvláštne, ale občas za tým môže byť povahová črta alebo preferencia, ktorá človeku proste bola daná.

Neviem, kam presne týmto článkom mierim a je to skôr taký prúd myšlienok, ale moja hlavná pointa je, že každý je nejaký a niektorí ľudia sú takíto a nie je to vôbec zlé a niekedy správanie ľudí jednoducho neodráža to, ako vás majú radi. Možno to sedí na niekoho z vášho okolia a lepšie ho pochopíte.

To, že som introvert pre mňa znamená iba to, že ideálny život strávim v kruhu zopár osôb, ktoré mám najradšej a užijem si aj čas sama, s knihou či pri dobrom anime. A je to OK.